Komentár k Posolstvo, Medžugorie, 25. september 2005

Panna Mária nás v láske pozýva a v jej slovách počujeme ozvenu Ježišových slov: “Obráťte sa a verte evanjeliu.”(Mk 1,15). Týmito slovami nám chce povedať: verte Božej sile, ktorá vás môže i chce meniť, vykupovať, liečiť a oslobodzovať. Aj keď sme svojím životom vzdialení od Máriinho srdca, ona volá a nevzdáva sa nás. Sme predsa jej deti a pravá matka nikdy dieťa neopustí.

Každé dieťa potrebuje matku, nemôže bez nej žiť, ani prežiť. Dobre vie, aké je to ťažké žiť bez mamy. A naša nebeská matka nie je ani z dreva, ani z plastickej hmoty. Nie je mŕtvy suvenír, ale matka, ktorá cíti bolesť za každým dieťaťom, ktoré je ďaleko, zmrznuté a choré. Máme matku so srdcom, ktoré miluje a trpí. Láska a utrpenie idú vždy spoločne. Pravá láska je skúšaná vo chvíľach pokušenia a utrpenia. Ľahké je milovať druhého, keď nám je príjemné a pohodlné byť s ním. Ľahké je milovať niekoho, kto sa nám páči a je nám sympatický. Ale je ťažké milovať druhého, keď sympatia prestane. Keď sa stane pre nás ťažkým, nudným, neznesiteľným. Ťažko je milovať, keď nám iný nechce rozumieť a neprijíma nás. Vtedy sa skúša a preveruje, nakoľko je naša láska pravá, pravdivá a božská.

Každá ľudská láska má svoje hranice. Láska je v skutočnosti len jedna. Boh je láska. Každá láska by potrebovala vyvierať z Božského srdca, aby potom mohla prežiť všetky utrpenia i smrť.

V evanjeliu sa dočítame o tom, ako si Ježiš obľúbil istého mladíka predtým, než ho pozval, aby predal všetko a nasledoval ho, ak chce byť dokonalý. A vieme, že mladík nemal odvahu zanechať všetko pozemské bohatstvo, ktoré vlastnil. Takisto nás Boh pozýva i dnes. On nikoho nenúti. V hre je vždy božská a ľudská sloboda. On zostáva vždy verný, nikdy nás neoklame.

Pozýva nás cez naše svedomie, hovorí skrze svoje Slovo, ktoré počúvame a čítame. Hovorí k nám cez rôzne príjemné i nepríjemné udalosti života. V tejto dobe sa k nám prihovára jednoduchým a intenzívnym spôsobom skrze Ježišovu a našu matku Máriu.

Panna Mária nám verí, že môžeme zanechať cestu hriechu. Ona verí tebe i mne. Najťažšie je, keď si po opakovaných pádoch a spovedaní sa z toho istého hriechu myslíme, že sa to už viac nemôže zmeniť.

Pripútame sa k svojim pádom a veríme tomu, že sú mocnejšie ako Ježišova milosť. Alebo čo je ešte horšie: človek si zvykne na svoje otroctvo a povrazy. Namýšľa si, že je to pohodlné a usiluje sa presvedčiť o tom i seba. Je potrebné vždy pohliadnuť očami srdca na Ježiša, ktorý dnes chce i môže oslobodzovať.

Z našej strany je dôležité chcieť, rozhodnúť sa, bojovať, prosiť a modliť sa. Vtedy sa uskutoční naše pozdvihnutie a sloboda. Nikdy nevravme „nemôžem”, ale „skúsim to” a po opakovaných pádoch to povedzme ešte rozhodnejšie a odvážnejšie.

Mária nám verí. Uverme jej i my, uverme i sebe. Túžme po tom, aby sme boli iní, premenení - noví ľudia, ktorí zo dňa na deň kráčajú za Bohom po Jeho cestách.

Páter Ljubo Kurtović

Zdroj: © Information Centre "Mir" Medjugorje ( www.medjugorje.hr )